Cvooky

Odmalička mám chuť robiť zmeny a prevraty. Niekedy aj dosť extrémne, hoci na to často nemám nijaké oprávnenia a ani vedomosti. Vždy som však tvrdohlavo presvedčená o svojej pravde, a ak so mnou, náhodou, niekto nesúhlasí, silou-mocou sa o nej snažím presvedčiť aj jeho.

Niekedy vraj bývam aj dosť násilná, ale len zriedkakedy si to v tej chvíli uvedomujem. Málokedy mi dopne, že to, čo je normálne a bežné u mňa, nemusí byť až také normálne a bežné aj u druhého. Priznávam, že je to tak…

Viem o tom a hoci sa snažím ako len viem, niektoré veci predsa len neovplyvním… Niektoré zase áno… a nemienim sa ich vzdať. Niečo vo mne mi to, proste, nedovolí.

Napríklad, nikdy nikomu neubližujem zámerne, od chrbta a ako prvá. To naozaj nie. Nedá sa to. Neviem to…

A napriek tomu, že nikdy a k nikomu nebývam ani vedome zákerná, boje a hádky mi až tak nevadia, nebojím sa ich, a už ku mne asi aj tak nejako patria. Sú totižto odjakživa mojím životom a mojou súčasťou. Či chcem alebo nie… Nedá sa povedať, že by som ich proste milovala a vyhľadávala, ale už som si za ten čas na ne zvykla. A to, na čo si zvyknete, proste obľubujete. Či už je to správne alebo nie.

Nemôžem za to. Na vine je asi moja divná výchova v detstve, moja barania povaha a môj horúci temperament. No a pokiaľ viem, žiadna z týchto vecí sa len tak zmeniť nedá.  Minulosť sa už totižto nedá vrátiť späť, a ak by chcel niekto niekoho nasilu meniť, už by to potom nebol ten istý človek…

Každý z nás je totiž trošku iný, a meniť môžeme iba sami seba. Vedome, zodpovedne a postupne. A hoci celý svoj život sa o to pokúšam aj ja, priznávam, že v niektorých oblastiach sa mi to príliš nedarí…

Darmo sa, napríklad, snažím držať jazyk za zubami a nezareagovať na jasnú provokáciu. Vo mne to bude syčať, vrieť a prelievať sa z jednej strany na druhú, – a napokon to zo mňa aj tak vyletí! Hoci nechcem a naozaj sa snažím maximálne sa ovládať, viem, že aj tak vždy vybuchujem ako odistený granát. Márne sa snažím rátať hoci aj do sto a zhlboka dýchať, – je len otázkou času, kedy ten môj výbuch nastane. To finálne odpočítavanie sa už totiž raz začalo a nedá sa len tak zastaviť nejakým prerezaním káblikov… Trvá len pár stotín či sekúnd, kým sa môj pohár sebaovládania preleje, a v mojej hlave nastane chvíľkový skrat a zatmenie.

V takých chvíľach môj mozog dočasne vypína logické uvažovanie a prechádza do stavu neústupčivej ofenzívy. Teraz určite nechcem, aby to vyznelo, že sa tým chválim, ale pravdou je, že od tejto ´skratovej´ chvíle nemá môj súper už nijakú šancu nado mnou vyhrať. Jednoducho mu to v žiadnom prípade nedovolím, a ak on začne na mňa vyťahovať tanky a delá, ja vyťahujem ešte väčšie. V prípade, že na mňa vytiahne aj nejaké staré výčitky alebo lži, v tomto štádiu mojej pekelne vriacej hlavy sa už k tomu znižujem aj ja. Len aby som vyhrala… Ale to je už potom naozaj hardcore, a výsledok nie je vôbec potešiteľný. Ani pre mňa samú nie. Vadí mi totiž, že aj ja som sa znížila k rovnakému preháňaniu, výčitkám, klamstvám, výsmechu či nadávkam…

Našťastie to zvyčajne až takto ďaleko nezachádza. Zvyčajne mi celkom stačí, že viem perfektne argumentovať a nájsť skryté chyby aj v tej veci alebo v človeku, kde by ich ľudia bežne nehľadali. Takže keď môj súper zistí, že v tomto si so mnou naozaj neporadí, zvyčajne sa sám stiahne. Nie však vždy…

Ešte je tu totiž aj možnosť kompromisu a remízy… Tá je však tou maximálnou možnou alternatívou, ktorá prichádza do úvahy a ktorú som ako baran ochotná akceptovať. Ako baran totiž neprehrávam. Nemôžem prehrať, aj keby som (možno:)) chcela. Proste to neviem. Nedokážem to. Nedá sa to.

Skúsila som to len jeden jediný raz, aj to ešte ako malé dieťa. Pri bitke so svojou sestrou som zatúžila dozvedieť sa, aký je to pocit aspoň raz prehrať a poplakať si za utŕžené škrabance. Vydržalo mi to však asi len pol minúty. Sestra bola z môjho smrkania a aukania taká prekvapená, že na mňa len vyplašene civela. Ako náhle sa mi však začala smiať a podpichovať ma, karta sa obrátila, a v tú ranu už vrieskala na plné hrdlo, aby ju rodičia prišli zachrániť. Neovládla som sa.

Pri mojom následnom výprasku, ktorý ma samozrejme neminul, som sa tak isto nemohla nechať zahanbiť, a tak som (ako vlastne vždy), priamo pred očami rodičov nedokázala vyroniť ani jednu jedinú slzu. Tú som si nechala až na potom, sama pre seba. A aj to len v bezpečí svojej izby a veľmi mierne. Echtovne plakávať som sa hanbila dokonca aj sama pred sebou, a tak som vždy mávala nanajvýš tak uslzené a lesklé oči.

No a tie, veru, nebol nikdy problém dostať hneď do bojovej pohotovosti a agresívneho iskrenia, keď sa mi zazdalo, že treba vyraziť do oprávneného protiútoku. Na vyprovokovanie môjho hnevu nebolo treba toho veľa… Stačilo, že sa niekto v niečom mýlil, a už som ho išla opravovať a ponúkať mu svoje vlastné a oveľa lepšie, riešenie… No a zrejme si už viete aj sami predstaviť, ako to asi tak zvyčajne končievalo…

Naučilo ma to však jednu zásadnú vec. Alebo teda viac vecí. Najmä to, že svoju bojovú povahu už asi nikdy nezmením, a preto sa s ňou musím naučiť zaobchádzať. Čo možno najrozumnejšie a najmiernejšie. Ďalej to, že sa za seba nikdy nemôžem hanbiť a ani sa v ničom vzdávať. Potom aj to, že rodičia sú tiež len ľudia, že mýliť sa môže každý, a že naozaj nikto na svete nie je dokonalý. A to dokonca ani ja sama…

Život bojovníka za zmenu a spravodlivosť, ma proste naučil bojovať udatne a naplno, a to aj vtedy, keď je proti mne celý svet… Naučil ma veriť si, plne sa spoľahnúť na svoju neporaziteľnosť a dokonale si rozumieť… Naučil ma, že niekedy je rytierskejšie nebojovať, ale radšej poctivo čakať na svoju príležitosť a ak tá príde, až potom vyraziť vpred rýchlosťou geparda… Naučil ma, že niekedy je lepšie s tým druhým len trénovať, a nie ho rovno skántriť. Naučil ma, že najťažšie je bojovať sám so sebou, a že iba taký človek je skutočný víťaz… Naučil ma toho strašne moc… Nie však všetko…